Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa k románom Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.
Píše aj o pôsobení v Literárnom informačnom centre, organizovaní domácich a zahraničných podujatí. Zážitok z čítania Solženicynovho Súostrovia Gulag v Paríži v roku 1979 mohol tvorivo zužitkovať až po páde komunizmu v dokumentárnom cykle o táboroch nútených prác a v románe Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa v románoch Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Súčasťou jeho príbehu je aj pohľad do rodinného života. Trvalý záujem o dielo Franza Kafku prepojil s osobnou skúsenosťou pacienta, ktorý sa rovnako liečil na tuberkulózu v tatranských sanatóriách.
Informace
Koupit
