Voľby sú základným predpokladom pre fungovanie reprezentatívnej demokracie, na ktorej sú súčasné demokratické štáty, Slovenskú republiku nevynímajúc, založené. Fundamentálnym princípom, bez ktorého o demokratických voľbách v žiadnom prípade nemôže byť ani reč, je princíp všeobecnosti volebného práva. Všeobecnosť volebného práva znamená, že volebné právo by malo patriť prakticky každému dospelému občanovi alebo obyvateľovi a že z výkonu tohto práva by nemal byť nikto vylúčený bez závažného verejného záujmu.
Po viac ako dvoch storočiach úsilia o zrovnoprávnenie všetkých ľudí v prístupe k voľbám, ktoré prebiehalo prostredníctvom odstraňovania najrôznejších cenzov volebného práva, môžeme dnes konštatovať, že v demokratických štátoch je volebné právo chápané ako skutočne všeobecné. Vyvstáva preto otázka, či má vôbec ešte význam skúmať otázku všeobecnosti volebného práva aj v 21. storočí. Pre kladnú odpoveď však existuje hneď viac dôvodov. Jedným z nich je najmä skutočnosť, že aj napriek tomu, že volebné právo formálne patrí takmer každému, nemusí to vždy korešpondovať s praxou. Nie je totiž vylúčené to, že niektorí voliči nebudú môcť prakticky svoje volené právo uplatniť, a to z dôvodov rôznych životných situácií, ktoré volebné zákonodarstvo nepredpokladá a nerieši. Je to teda praktická uplatniteľnosť všeobecného volebného práva, ktorá je v centre pozornosti tejto vedeckej monografie. Tá sa preto snaží odpovedať na otázku, či je princíp všeobecnosti volebného práva v podmienkach Slovenskej republiky zabezpečený aj z materiálneho hľadiska alebo, naopak, či slovenský právny poriadok z praktického výkonu volebného práva stále niektoré kategórie voličov vylučuje.
Monografia sa skladá z piatich kapitol. Prvá kapitola je venovaná voľbám, volebnému právu a princípom volebného práva vo všeobecnosti, vďaka čomu vytvára nevyhnutný predpoklad pre pochopenie ďalej analyzovanej problematiky. Druhá kapitola je následne venovaná osobitne princípu všeobecnosti volebného práva vrátane rozsiahleho historického exkurzu za rôznymi obmedzeniami volebného práva v minulosti. Tretia a štvrtá kapitola sú už venované princípu všeobecnosti volebného práva v podmienkach Slovenskej republiky. Predmetom výkladu je najskôr formálne poňatie tohto princípu, teda to, komu by volebné právo u nás malo patriť. Po ustálení subjektov, ktorým právny poriadok volebné právo priznáva, nasleduje materiálny pohľad na problematiku, čiže analýza toho, komu volebné právo skutočne patrí. Súčasťou tejto časti je aj posúdenie viac prípadov, keď voličovi síce volebné právo formálne patrí, no prakticky mu v jeho výkone môže brániť napríklad nespôsobilosť dostaviť sa do volebnej miestnosti, nespôsobilosť upraviť hlasovací lístok, nezdržiavanie sa v mieste pobytu alebo iná podobná skutočnosť. Záverečna kapitola obsahuje, okrem zhrnutia predchádzajúcich záverov, aj viac legislatívnych návrhov, ktoré by do budúcnosti mohli prispieť k tomu, aby volebné právo mohol v praxi vykonať každý, komu ho právny poriadok priznáva.
Monografia je síce určená predovšetkým adresátom odborne sa venujúcim problematike volieb, volebného práva a ústavného práva všeobecne, no nepochybne zaujme aj širšiu verejnosť. Rovnako totiž môžu slúžiť ako doplnkový študijný materiál pre študentov právnických fakúlt a iných spoločenskovedných disciplín, a vzhľadom na svoju orientáciu na praktické problémy môže zaujať aj ďalších čitateľov.
Koupit
