Tracklist
01. Úvod
02. Striekalo to širinu
03. Nauč sa hovoriť nie
04. Hutnícky materiál
05. Duša moja
06. Posledná šichta
07. Prejav minerála
08. Jekruta
09. Práce na rebríkoch
10. Šlofík
11. Čítanie zo zahraničnej tlače
12. Voda kúrenie plyn
13. Neska si už nezavŕtam
14. Čoto toto
15. Oheň
16. Splnený sen
17. Keď si v tiesni povedz to piesňou
18. Montážna pena
19. Tlaková rozprávka Vrbovský veter
HiSTóRia KARPATSKÉ CHRBÁTY a Vrbovskí víťazi Počiatky rockovo alternatívnej, recesistickej skupiny KARPATSKÉ CHRBÁTY (KCH) treba hľadat už v roku 1982, keď štyria spolužiaci z Vrbového Braňo Jobus (spev), jeho brat Andrej (bicie), Roman Klčo (basgitara) a Miro Kusý (gitara) založili svoju prvú, podivnú školskú kapelku Harmasan, premenovanú vzápätí na VEGET. O necelé štyri roky neskôr na nátlak miestneho socialistického MKS (rozumej: Mestského kultúrneho strediska) boli nútení opä? zmenil poznávaciu značku, a tak vznikli KCH. Nový názov nevyjadroval len pre chalanov príznačný regionálny patriotizmus (vrátane pozitívneho vzťahu k destilátu Karpatské horké), ale hlavne postoj „vylezte nám na (c)hrb(át)“. Ten sa premietal nielen do hudobného, ale aj do provokaène „uleteného“ pódiového náš slovenský, nielen hudobný život bol oveľa smutnejší, než je. prejavu“ Vo Vrbovom však vzniklo roku 2000 aj iné povšimnutiahodné „teleso“. Je pomenované podľa „véèka“, ktoré vytvára nahnutá veža tamojšieho kostola a priamka vedená stredom jeho kolmo postavenej brány – VRBOVSKÍ VÍŤAZI (VV). Sú nimi v modrých montérkach odetí spevák KCH a hráè na „hajzlový kopák“ Braňo Jobus a jeho „pán brat“ Andrej Budislav Jobus, obsluhujúci inštrumentár bizarných, prevažne dýchacích hudobných nástrojov, ktoré zhotovuje zásadne len z umelohmotných rúrok, rúr, hadíc, plastikových fliaš a starého vysávača (napr. ZKTDZV čiže Zúrivý karpatský trojhlavý drak z Vrbového, šes?metrový Ropovod družba, Gajdy modzgocucky a i.). Ich aforisticky humorné, „minimalisticko-industriálne“, (opäť aj) vo vrbovčine spievané piesne sú prejavom jedinečného novodobého hudobného, každú prácu oslavujúceho smeru – univerzálneho robotníckeho priemyselného folklóru. V umeleckej recyklácii priemyselných produktov a elektrických spotrebièov nie sú VV osamotení – svedèia o tom napríklad industriálne sochy z valcov práèok, klávesníc písacích strojov, bicyklových re?azí èi nepoužívaných súèiastok banských strojov renomovaného brikoléra Viktora Loisa z maïarskejaacute;vesníc písacích strojov, bicyklových re?azí èi nepoužívaných súèiastok banských strojov renomovaného brikoléra Viktora Loisa z maïarskej Tatabánye, ktorý ich takisto hudobne využíva. Dokladom toho, že v prípade VV nejde len o povrchnú recesiu, sú ich (zdanlivo banálne) texty, ale i obnova potreby a radosti z (hoci už postindustrálneho) ľudového muzicírovania. Tomu sa Andrej Jobus venuje, mimochodom, aj vo vlastnom minisúbore Vrbovské vŕby. Nečudo, že vystúpenia VV za prítomnosti pána predsedu Kriak-u (pozri nižšie) sa stávajú malými udalos?ami aj za hranicami Slovenska, na ktorých burácajú „salvy“ ozajstného i hudobného smiechu. Idú také chýry, že priaznivci VV by sa budúci rok mali vo vydavateľstve Pohoda dočkali ich prvého live CD... Za zmienku určite stojí aj ojedinelé vrbovské združenie, multiorganizácia KRIAK VRBOVÉ, ktorého spomínaným predsedom je plyšový hojdajúci koník. Jej zárodkom sa niekedy pred štvr?storoèím stal akt zakopávania panáčika z hry „Človeče nehnevaj sa“ do zeme, ktorý sa odvtedy každoročne na Vianoce vykopáva. K insitne „konceptuálym“ akciám Kriak-u patria Strelecké preteky z poplašnej pištole, Vytýèenie stredu sveta a vesmíru ve Vrbovém 26. 4. 2003 (podľa KK čiže kriakského kalendára 26. 52. 1999), Majstrovstvá sveta a vesmíru v pindžerlo (vo futbale hranom na stole s panáèikmi z uve
Koupit
