Zborník najlepších poviedok 27. ročníka literárnej súťaže.
Hlavnú cenu získala Lucia Pálinkáš, 2. miesto Jana Wernerová, 3. miesto Anna Valentová. Prémiami boli ocenení: Tomáš Pažitný, Zuzana Gabrižová, Patrícia Grachová, Karin Kissová, Babu Pribišová, Anita Minárik Schwartzová a A. P. Zacharová.
V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Nicol Hochholczerovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže.
Porota konštatovala spokojnosť so stabilnou úrovňou kvality prihlásených textov. Tento ročník priniesol pre samotnú porotu prekvapenie v podobe jednoznačnej zhody nielen na siedmich prémiových poviedkach, ale aj tých, ktoré sa umiestnili na prvých troch miestach. Rozhodnutie vyzdvihnúť práve tieto tri texty a neudeliť len jednu hlavnú cenu vyplývalo z motivácie povzbudiť autorky, ktorých diela v treťom kole aj pri svojej rôznorodosti výrazne zažiarili. Všetky poviedky, ktoré sa dostali do zborníka, však zdieľajú výnimočnú citlivosť voči okolitému svetu, voči životu a jeho peripetiám, a v neposlednom rade voči jazyku, ktorý úspešne využívajú na to, aby sa o túto citlivosť podelili aj s čitateľmi. Ide pritom o autorky a autora, ktorí sa až na jednu výnimku umiestnili v zborníku Poviedka po prvý raz, čím sa im zároveň podarilo vzbudiť nádej, že je literatúra stále dôležitou súčasťou života aj mladších generácií.
ÚRYVKY Z KNIHY
„Večer som si predstavovala, že sa dnes ráno nezobudím, všetkým bude za mnou smutno a prídu mi na pohreb. Pochopia, že ma vlastne nikdy nepoznali. Povedia si „taká mladá a taká nešťastná“ a napchajú sa syrovou roládou. Bola by som radšej, keby mali pizzu a hotdogy, ale menu na vlastnom kare neovplyvníš. Hlavná kamera potom zachytila rodičov, ktorí sa trápia, plačú a končia v rukách psychiatrov. Tak som sa aj dnes ráno zobudila a nikto z rodiny nemusel vyhľadať odbornú pomoc, ale mohol by.“
(Lucia Pálinkáš: Pod nechtami čisto)
„Každé ráno nám musí niekto pomôcť otvoriť strelnicu. „Pane, bujte tak hodnej, pojte nám pomoct,“ vyzýva Babička okoloidúcich mužov a vypína špicatou podprsenkou podopretú hruď. Děda Pech jej klepe na rameno a naznačuje, že chce pomôcť, ale ona sa naňho ani nepozrie. Sedím na obrubníku a smejem sa, lebo děda Pech hrá nahnevaného, mračí sa, smiešne chodí a kope okoloidúcich do zadku. „Čemu se směješ, dilinko?“ opýta sa Babička.“
(Jana Wernerová: Paličku treba odstreliť, nalomená neplatí!!!)
„Neviem, čo robil celé dni, ale aspoň trikrát denne sa zastavoval v šenku. Najradšej to mal U troch ceckov. Tam boli jeho najlepší kamaráti. Aj vtedy, keď sa dával dokopy po infarkte a robil to poctivo, lebo mal prekvapivo rád život, a abstinoval už takmer dva mesiace, mu jeden z nich porozprával autobiografický príbeh, s ponaučením, o starom chlapovi, ktorý prekonal infarkt a všetci polovzdelanci ho odhovárali od alkoholu, no on sa odradiť nedal a všetkým im to natrel, lebo zvládal aj žiť, aj chľastať. Deda jeho reč nadchla, lebo ak mal niečo ešte radšej ako borovičku s pivom, tak to bola vzbura proti systému.“
(Anna Valentová: O mŕtvych len takto)
„Tesne pred zvonením rozčúlene zanalyzuje rozdelenie našej republiky podľa kvality pôdy a označí maďarskú menšinu za bandu zlodejov, ktorá ukradla nášmu národu tú najúrodnejšie pôdu. „Pestujú si tam tie svoje papriky, vodné dyne a nám tu na severe ostali len zemiaky.“ Keď konečne zazvoní, mám v hlave taký bordel, že si nepamätám ani kedy som sa narodil a nieto ešte vznik Matice slovenskej.
(Tomáš Pažitný: Morbídna asymetria)
„Nedá sa povedať, že by sa mi toto tehotenstvo prihodilo náhodou. Dá sa však povedať, že je výsledkom spôsobu uvažovania, ktorý uplatňujem v živote čas
Informace
Koupit
