Posledná Židovka z Uličskej doliny (Najkrajší vek môjho života)

Spomienky Gizely Lipovskej predstavujú svedectvo o dobe, na ktorú by mnohí (z rôznych dôvodov) radi zabudli. Niektorí sa ju usilujú vymazať z pamäti preto, že pre nich znamenala dovtedy nepredstaviteľné fyzické a duševné útrapy, iní zas nechcú, aby sa vedelo, že mali aktívny podiel na utrpení svojich spoluobčanov.

Z týchto dôvodov je rozhovor Jaroslavy Marcinekovej s pani Lipovskou dôležitý nielen pre čitateľov, ktorým sa dostane táto útla kniha do rúk, ale aj pre slovenskú spoločnosť ako celok. Upozorňuje, ako rýchlo sa v „civilizovanej“ strednej Európe človek z váženého občana stal obeťou, ako ľahko sa dobrý sused zmenil na nepriateľa, dovtedy slušný človek na spolupáchateľa zla.

Osud pani Gizely predstavuje preto viac než len ďalší kamienok do rozrastajúcej sa mozaiky holokaustu. Pripomína, že nesmieme zabúdať, ale naopak, musíme si stále znovu pripomínať, čo sa stalo. Pretože dejiny učia, že história sa môže zopakovať…