Pivničiari z Račianskeho mýta (Úsmevné rozprávanie o detstve a mladosti v časoch minulých)

Za našich čias to tak nebolo.

Tak často vyslovená veta. Pravdivá aj nepravdivá.

Veru za našich mladých čias to nebolo. Neboli farebné televízory, nemali sme počítače. Vtedy boli na uliciach telefónne automaty, dnes vo vreckách mobily. Vtedy zúril socializmus, dnes „demokracia“. Vtedy ešte chodila na hlavnú bratislavskú železničnú stanicu električka, dnes už nie.

A čo deti? Vtedy vláčili na chrbtoch desaťkilové aktovky, dnes tiež. Vtedy nosili vo vrecúškach prezuvky, dnes tiež. Vtedy deťom chýbali mimoškolské aktivity rozvíjajúce ich talent, dnes tiež.

Keby sa dospelí aspoň trochu zamysleli, keby sa dokázali vrátiť do svojho detstva, tak by možno pochopili, prečo vtedy deti utekali do pivníc, a dnes utekajú za klávesnice počítačov.

Tento príbeh nemá žiadnu zápletku, ani hrdinov. Má len jednu hlavnú postavu. Mládež.