Medená krajina (O špaňodolinskom poklade a o tom, ako sa z lesného škriatka stal permoník)

Bola raz jedna krajina. Nebola to len taká obyčajná krajina. Bola to krajina medená. Rástli v nej storočné lipy, vysokánske jedle a smreky. V lese z trávy a zeleného machu vykúkali klobúčiky červených muchotrávok, ale aj iných voňavých lesných húb. Hustý les prenikavo voňal ihličím, vlhkou zemou a machom. Na jeseň sa vietor pohrával s farebným lístím, prežiareným teplým slnkom babieho leta. Občas sa obloha zatiahla a na suchú

zem padali ťažké dažďové kvapky, ktoré v okamihu vytvárali veľké mláky. Rady sa v nich kúpavali roztopašné vrabce. V zime sa zase na oblohe vznášali velikánske snehobiele vločky a fúkal silný, šteklivo mrazivý vietor... velikánske snehobiele vločky a fúkal silný, šteklivo mrazivý vietor... Vysoko v horách, v tmavých lesoch, bola ukrytá jedna malá osada. V nej boli postavené domčeky z kameňa a dreva, ktoré sa čupili na strmých svahoch údolia. Žili v nich baníci so svojimi rodinami.