Špecifická klíma kritických nálad voči scientizmu prvých desaťročí 20. storočia vyniesla na povrch, popri iných ideových alternatívach, potenciál myslenia Tomáša Akvinského. Takýto vývoj bol pomerne prekvapujúci. V dobe, keď bola sapiencia kresťanskej tradície postupne pohlcovaná expandujúcou vlnou techné, boli totiž podobné historizujúce tendencie skresľujúco vnímané ako prejav klerikálneho resentimentu či nostalgického regresu stagnujúceho katolicizmu. Cieľom tohto ideového projektu však nebola renesancia tomizmu v zmysle samoúčelného návratu k historickým koreňom. Proces revitalizácie Tomášovho myslenia spočíval v snahe o identifikáciu fundamentálnych princípov, resp. „architektonických téz“ v komplexe Akvinského metafyziky, ktoré, očistené od historických reliktov, poskytovali koherentnú a dostatočne flexibilnú základňu, umožňujúcu integrujúci prístup k polaritám moderného diskurzu. Precízna práca historických štúdií zviditeľnila kľúčovú filozofému nadprirodzeného, s jej funkciou chrbtovej kosti Tomášovho intelektualizmu. Postup poznávajúceho intelektu je v Akvinského koncepcii determinovaný nadprirodzeným cieľom a korunovaný mystickou múdrosťou, v ktorej sa človeku dáva ako dar nadprirodzený objekt kognitívnej túžby, osobný Boh. Táto nadprirodzená perspektíva je leitmotívom, ktorý prináša výraznú jednotu celému systému Tomáša Akvinského. Bez porozumenia kontextu nadprirodzeného teda nemožno správne porozumieť ani novotomistickému projektu, podľa ktorého sa práve metafyzikou rozvíjanou z nadprirodzenej základne dá konštruktívne odpovedať na krízu moderny. To určilo smer predkladaného skúmania, ktoré je príspevkom k rekonštrukcii filozofémy nadprirodzeného v Tomášovom diele. Práca postupuje cestou filozofickej analýzy koncepcie prirodzeného a z nej získaných kritérií pre dištinkciu pojmov „prirodzené“ a „nadprirodzené“ vo vybraných textoch Akvinského, ktoré kreatívnym a efektívnym spôsobom inkorporujú bohatú aristotelskú tradíciu, rozvíjanú vo filozofickom a teologickom myslení stredoveku.
Koupit
