Problematika zomierania a smrti ľudí vždy zaujímala. Vznik moderného hospicového hnutia v 20. storočí bol podnetom na zameranie súčasnej zdravotnej starostlivosti nielen na prevenciu a podporu zdravia ako jednej z najdôležitejších ľudských hodnôt, ale aj na starostlivosť o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich (Charta práv pacientov na Slovensku, článok 8). Téma starostlivosti o umierajúcich sa čoraz viac dostáva do povedomia odbornej i laickej verejnosti. Na základe týchto zmien pristúpila aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) k zmene definície. Definícia je zameraná komplexne a zdôrazňuje potrebu paliatívnej starostlivosti od diagnostikovania nevyliečiteľného ochorenia až po obdobie ukončenia trúchlenia pozostalých.
Hoci pacienta v terminálnej fáze ochorenia nemožno vyliečiť, moderná paliatívna starostlivosť si kladie ambiciózny cieľ, ktorým je zabezpečenie dobrej kvality života v štádiu pokročilého ochorenia. Napriek tomu je zomieranie často sprevádzané bolesťou, osamelosťou, nespokojnosťou a stratou dôstojnosti. Pre členov podporného systému predstavuje toto obdobie záťaž a vyčerpanie, a to najmä pre problémy s dostupnosťou paliatívnej starostlivosti prostredníctvom paliatívnych oddelení, hospicov, mobilných hospicov a pod. Počet takýchto zariadení je v Slovenskej republike stále nedostatočný. Významnou príčinou je aj nevhodná a nedostatočná prezentácia danej problematiky v médiách. Jej výsledkom sú predsudky ľudí o hospicoch ako o domoch, kde sa len „zomiera“ a kde sa zároveň vytvára priestor pre eutanáziu. Starostlivosť o zomierajúcich nie je predmetom záujmu predovšetkým mladších zdravotníckych profesionálov. Trend v zdravotníckom vzdelávaní je zameraný na liečbu ochorení, predlžovanie života a uzdravenie chorého. Každá iná možnosť sa pokladá za porážku či neúspech.
V tejto súvislosti si kladieme otázku, ktorá sa týka záujmu a pripravenosti sestier na poskytovanie kvalitnej, špecifickej terminálnej starostlivosti. Výsledky interakcie so sestrami poukazujú na skutočnosť, že starostlivosť o terminálne chorých nie je primárnym pracovným záujmom sestier. Napriek výraznému medicínskemu pokroku v liečbe ochorení sa často z rôznych príčin zanedbáva starostlivosť o terminálne chorých najmä v oblasti uspokojovania psychosociálnych a spirituálnych potrieb vrátane poskytovania psychosociálnej podpory príbuzným. Práve tieto oblasti kladú vysoké nároky na zručnosti v sociálnej komunikácii, ktorých nadobudnutie predpokladá vysoký záujem a osobné nasadenie pri ich rozvíjaní a upevňovaní. Emocionálna vyčerpanosť, často vyskytujúci sa syndróm vyhorenia a nízke finančné ohodnotenie na pracoviskách starostlivosti o pacientov v terminálnom štádiu ochorenia sú príčinou nižšieho záujmu sestier o túto prácu.
Koupit
