Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr.
Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností.
Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie.
Ôsma kniha začína udalosťami roku 341 pred Kr. Autor sa v nej zaoberá vzburami Latinov a iných národov proti Rimanom, vojnovým sporom so Samnitmi a jeho zosilnením, zmieňuje sa o vojne Alexandra z Epiru v Itálii.
V šiestej knihe Livius opisuje vojnový úspech Samnitov ukončený caudinským mierom, pokračovanie vojny Rimanov proti Samnitom, vznik vojny v Etrúrii a vytvorenie spojenectva medzi Samnitmi, Etruskami a Umbrami. Tiež v tejto knihe uvádza vlastnú úvahu o rímskom národe, o Alexandrovi Veľkom a Makedóncoch.
Siedma kniha sa zaoberá vojenskými výpravami Rimanov do Umbrie, Etrúrie a Samnia, novými zákonmi o počte kňazov a práve odvolania, uvádza, akú zohrali úlohu sporné veštecké znamenia vo vojne so Samnitmi a ukončenie vojen v Samniu a Etrúrii. Siedma kniha končí udalosťami na začiatku roku 292 pred Kr.
Koupit
